Usvedčené zlo

Verziu tohto textu autorka predniesla 18.11 na Stredoeurópskom Fóre v Bratislave.

Všetci si myslíme, že vieme, čo je zlo a ako vyzerá. Poznáme dosť príkladov z dejín, z tých najnovších, ba dokonca aj zo súčasnosti. Nazdávam sa však, že na ilustráciu toho, o čom tu dnes budeme diskutovať, bude užitočné pozrieť sa na to ešte raz – a myslím to doslova.

Pojem zla existuje už od dávnych čias a k základným pravidlám všetkých náboženských vier  patrí aj návod, ako proti nemu bojovať. Je zaujímavé, že sme pre to dodnes nevymysleli žiaden lepší, primeranejší pojem.

Pozrime sa na túto fotografiu Rona Haviva: čo na nej vidíme?

Foto: Ron Haviv. So súhlasom Rona Haviva a autorov filmu Biography of a Photo / Životopis fotografie

Vidíme vojaka, ktorý kope do tiel mŕtvych či umierajúcich civilistov. Spočiatku je z fotografie ťažké zistiť, k akej armáde patrí či jeho národnosť, vieme však, že záber vznikol 2. apríla 1992 v Bijeljine v Bosne. Zachycuje príslušníkov srbských polovojenských jednotiek, Arkanových ‚Tigrov‘, v ošiali vraždenia moslimských občanov tohto mestečka – neskôr sa tomu začalo hovoriť ‚etnické čistky‘. Bolo to veľmi účinné: v tomto regióne po vojne ostalo len 10 percent pôvodného moslimského obyvateľstva.

Nepamätám si už presne, kedy som túto fotografiu videla po prvý raz – možno v nejakých zahraničných novinách, alebo ma na ňu niekto upozornil –navždy sa mi však vryla do pamäti. Keď r. 2003 Predrag Lucić, redaktor malého chorvátskeho vydavateľstva Feral Tribune navrhol, aby sme ju použili na obálke mojej knihy o vojnových zločincoch, They Would Never Hurt a Fly (Ani muche by neublížili), samozrejme som súhlasila, hoci som dobre vedela, že máloktorý čitateľ  v mojej vlasti siahne po knihe s takouto obálkou. A skutočne, vydavatelia v pätnástich krajinách, kde moja kniha neskôr vyšla v preklade, túto fotografiu odmietli použiť na obálke. Ten nápad ich vydesil.

Časopis Time spolu s medzinárodným tímom kurátorov však túto fotografiu vybral do zbierky jednej zo stovky najvplyvnejších fotografií všetkých čias.1

Presne sa pamätám svoje pocity, keď som ju uvidela po prvý raz: ten náhly nedostatok vzduchu, akoby som na chvíľu zabudla ako sa dýcha; tú dieru, či vytvoril v mojej hrudi; a to zdesenie, ktoré vo mne vyvolal pohľad na dve ženy a muža, ležiacich na asfalte a na krv, čo spod nich vytekala.

Možno to bolo kvôli tej žene. Všimnite si, že žena v bielom ručne pletenom pulóvri, ktorú sa vojak chystá kopnúť, má ruky zložené nad hlavou; keby ste nedávali pozor, mohli by ste si jej gesto nevšimnúť, ba dokonca si pochabo namýšľať, že sa tvári, že je mŕtva alebo si skrýva tvár. No keď sa jej pozorne prizriete ešte raz, uvidíte, že je to len beznádejný pokus zabrániť, aby dopadla ako žena vedľa nej. Jej susedka má prasknutú hlavu, nad uchom jej vidieť otvorenú ranu; chodník pod ňou je ešte mokrý od krvi.

Zamerajme sa teraz na chvíľku na ľavú stranu fotky: zdá sa, akoby situácia vľavo nemala takmer nič spoločné s tým, čo sa deje vpravo. Dvaja vojaci v polovojenských uniformách prechádzajú okolo tiel na chodníku. Dívajú sa pred seba a vôbec si nevšímajú, čo robí ich spoločník. Dve polovice tejto fotografie by mohli byť samostatné, hoci jeden z vojakov sa takmer potkol o nohu mŕtveho muža, tak blízko popri ňom kráča. Podľa toho, ako držia pušky sa zdá, že hľadajú ďalších civilistov, ktorých by mohli zabiť. Podľa Medzinárodného tribunálu pre bývalú Juhosláviu, kde prokuratúra použila túto fotografiu ako dôkaz, len v ten deň zabili medzi 48 a 78 moslimských civilistov, upodozrievajú ich však z toho, že ich pozabíjali oveľa viac: medzi 250 a tisíc.

Tak prečo by sa mali zaťažovať tými, čo sú už mŕtvi?

Práve táto nerovnováha medzi ľahostajným postojom tých dvoch a zaangažovaniu ich kolegu privádza našu pozornosť späť k vojakovi, ktorý sa chystá pravou čižmou kopnúť do ženy.

Z neho, lepšie povedané, z jeho gesta, sa dá vyčítať niekoľko emócií. Nie je ťažké ich rozšifrovať: aj stredoškoláci a študenti pri pohľade na túto fotku (napríklad v dokumentárnom filme Biography of a Photo, ktorý nakrúca fotografka a spolurežisérka Lauren Walsh v snahe zistiť, nej vidia iní ľudia) v jeho agresivite spoznávajú hnev, zúrivosť, pohŕdanie a nenávisť.

To však ešte nie je všetko, čo sa z fotografie dá vyčítať.

Pretože – tu sa jej musíte znovu poriadne prizrieť – kdesi uprostred sa nachádza drobný detail, ktorý má v skutočnosti najväčšiu výpovednú hodnotu, je kľúčom k celej tejto scéne. Kopajúci vojak v ľavej ruke drží ohorok cigarety. Takmer ho nevidieť, ale je tam.

Tento ohorok cigarety nám, divákom, rozpráva pozadie tohto príbehu. Hovorí o tom, že vojak fajčí a kráča, možno si práve spravil prestávku v zabíjaní (nemôžete predsa ľudí strieľať non stop, občas si potrebujete dať prestávku), si spravil nadprácu, zastal a kopol si do ľudí na chodníku. Aj počas prestávky zjavne nedokázal odolať impulzu udrieť si do ich tiel, hoci robota je už spravená, sú mŕtvi.

Vidíme, že si dal ďalšiu námahu, že koná násilný čin navyše. Prečo? Preto, lebo sa mu nepriateľ nezdá byť dosť mŕtvy? Nie, je to preto, že mu nestačí, že nepriateľ (už nie ľudská bytosť!) je mŕtvy; aj v smrti ho treba ponížiť. Musí kopnúť do mŕtvoly tak, ako by kopol do zdochnutého psa nahnevaný, lebo pes naňho brechal alebo ho pokúsal. Akurát že do ľudí sa nekope, ak pravdaže nie ste presvedčení, že sú psy.

A presne toto sa tu teraz deje, on do nich kope a týmto nadbytočne agresívnym skutkom z nich robí psov, smetie, nič.

Prezrádza ho práve tá cigareta v ruke: vojak ponižuje a znesväcuje vo svojom ‚voľnom čase‘, a tým je jeho správanie ešte otrasnejšie.

Je to všetko? Nie, ohorok cigarety odhaľuje ešte jednu vec, čosi osobné v jeho postoji k mŕtvym telám. Vojak sa správa tak, akoby tých mŕtvych ľudí, do ktorých kope poznal.

A svojím spôsobom ich aj pozná. Hovoria tým istým jazykom, žili v tej istej krajine, má rád ich jedlo, dobre pozná ich zvyky a spôsob života. Možno v tomto meste chodil do školy s nejakými moslimami. Niektorí z nich boli jeho priatelia. Svojím spôsobom sú mu natoľko blízki, že nemôže ostať ľahostajný, nedokáže ovládať svoje pocity.

A práve preto je ešte rozhnevanejší a násilnejší.

No čo ak sa žena v pletenom pulóvri len pretvaruje, že je mŕtva? Čo ak vojak len kontroluje, či ho civilisti ležiaci na chodníku nechcú prekabátiť? Musí sa predsa o tom presvedčiť. Keby táto fotografia zobrazovala bežnú kontrolu, bola by menej desivá?

Ron Haviv vytvoril fotografiu vojny, ktorejkoľvek vojny. Obsahuj všetky potrebné prísady. No súčasne je to aj obraz občianskej vojny, ľudí, ktorí žili v bezprostrednej blízkosti, aby sa nepozabíjali emóciami.

Vojak mohol popri nich prejsť rovnako ako tí dvaja druhí. No nespravil to. Miesto toho sa rozhodol prejaviť svoju zúrivosť, možno aj – kto vie? – svoje vlastné neuvedomené zúfalstvo tým, že porušil ďalšie veľké tabu, tabu, čo zakazuje znesvätiť mŕtvu ľudskú bytosť.

Je to nepochybne obraz zla, prejav ‚kolektívnej identity‘, ako to nazval autor experimentu z Stanfordskej väznice Philip Zimbardo.

Alebo obraz odvrátenej strany ľudskej povahy či potenciálnej schopnosti ľudí konať dobro i zlo.

Je to ilustrácia toho, o čo pôjde v tejto diskusii.

A je to to, čo musíme zmeniť.