POZNÁMKY Z RUMOVISKA

New York City, 11. október 2001

Pred niekoľkými dňami som spravil veľkú hlúposť. Mala to byť moja prvá cesta mimo mesta po 11. septembri, dni katastrofy. Mala to byť pekná a príjemná návšteva priateľa v Bostone, chcel som zabudnúť na zlý vzduch a úzkosť.

Potom, ako som prešiel cez detektory kovu a röntgenové prístroje na letisku JFK, čakal som pri pulte na prepísanie letenky, pretože pôvodný let z 13. septembra bol zrušený. Všade naokolo postávali unudení policajti, vojaci, colní úradníci; dôstojníci požiarneho zboru v neznámych uniformách. Žena za pultom však vyzerala dosť srdečne, ba zdalo sa, že je schopná aj miernej irónie.

Keď mi proforma položila otázku, či mi niekto pomáhal pri balení, vyhŕkol som: “Nikto, len jeden chlapík z Blízkeho Východu v turbane.”
Kde sa to len vo mne vzalo?

Prv, než som jej mohol povedať, že som len žartoval, začala ma vypočúvať skupina mužov v rôznych uniformách, ktorí boli radi, že zrazu majú čo robiť. Preštudovali môj vodičský preukaz, overili si číslo vo svojich databázach, prehľadali mi batožinu, povedali mi, že som “z bezpečnostných dôvodov” vylúčený z letu, ale že možno budem môcť odcestovať nasledujúcim lietadlom. Náčelník policajtov mi vynadal ako dôstojník na buzerplaci: “Viete si vôbec predstaviť, akú hlúposť ste urobili? V Svetovom obchodnom centre sme stratili toľko policajtov a požiarnikov, a vám sa to vidí úžasne smiešne. Ľudia majú nervy vybičované na prasknutie – nepočujem, že by ste so mnou súhlasili – a vy si otvoríte tú svoju veľkú papuľu a spomaľujete celý odbavovací proces. Koľko máte rokov? Máte deti? Čo by ste im povedali, keby urobili to, čo pred chvíľou vy?”

“Povedal by som presne to isté, čo hovoríte vy. Že to bolo neuveriteľne hlúpe.”

Vyzeral príliš sympaticky nato, aby aj ďalej hral túto úlohu, v ktorej sa zjavne necítil príliš dobre. Napadlo mi, že jediné, čo odo mňa chce, je ospravedlnenie. Odmietol som pokračovať v tej hre.

“Je mi to ľúto,” povedal som. Zdalo sa mi, že sa mu zrazu o niečo ľahšie dýcha.

Hlavou mi mimovoľne prebleskla spomienka na Sovietsky zväz pred perestrojkou. (Spomeňte si napríklad na Kunderov román Žart, v ktorom poznámka podobná tej mojej prerastie do politickej nočnej mory.) Nechcel som nič iné, len celú vec trochu odľahčiť, ale pokúsil som sa o to v zmenenom svete, v ktorom si “autority” nemôžu dovoliť rozlišovať medzi nervozitou, sarkazmom a tým, že niekto je nepriateľom štátu.

Hádam každý si pamätá, aké bolo 11. septembra v New Yorku počasie. Bol to výnimočne príjemný deň – jasná obloha, dokonalá teplota, bol to jednoducho deň, ktorý Newyorčania pociťovali ako odmenu za letné psie dni. Možno, že toto počasie sa nám tak zafixovalo v pamäti aj preto, že ešte väčšmi zdôrazňuje absurdnosť tej udalosti, alebo preto, že práve na jeho pozadí sa chvíľa útoku stala nezabudnuteľnou. Za môjho života bola takto šokujúca len vražda prezidenta Kennedyho.

Ešte aj dnes, presne po mesiaci, dokážu moji priatelia, ktorí sa v to ráno nachádzali najbližšie pri Vežiach, len ťažko povedať, čo vlastne videli. Mnohí z nich videli vyskakovať ľudí z deväťdesiateho druhého poschodia, ale hovoria o tom len v súkromí, a nie príliš detailne. Jeden priateľ, psychológ, ktorý robí smútočné poradenstvo pre firmy sídliace vo Vežiach, mi hovoril o hrôzach, o ktorých sa médiá vôbec nezmieňovali. “Ľudia pri úteku šliapali po množstve tiel – mŕtvych aj živých. Viackrát som sa rozprával s jedným chlapíkom, ktorý sa nemôže zbaviť predstavy, ako stúpa na niečiu hlavu a potom sa pozrie dole a zistí, že ten človek ešte žije a díva sa na neho.” Ďalší priateľ, niekoľko hodín uväznený v susednej budove, povedal, že keď sa konečne dostal von na ulicu, videl “veci”, ktoré tam nemali čo hľadať. Keďže všetko bolo pokryté hrubou vrstvou prachu, neprestával sa dívať a po špičkách prešiel okolo.

Ďalšiu skupinu tvoria ľudia, ktorí boli dostatočne blízko na to, aby videli nešťastie, ale dostatočne ďaleko na to, aby prišli do priameho kontaktu so všetkými hrôzami. Títo ľudia ešte stále potrebujú donekonečna rozprávať o svojich zážitkoch a naviac si celú udalosť privlastňovať, ako keby sa vďaka tomu cítili menej bezmocní. Mám niekoľko priateľov, ktorí sa mi zdajú byť trochu vyšinutí, trochu pobláznení, a vyvyšujú sa nad ostatných. Hovoria, že ak ste boli nad 14. ulicou, keď sa to stalo, alebo ak ste videli len televízne zábery, tak ste to naozaj nezažili.

Možno majú pravdu. Fotografie a sviečky rozmiestnené po celom meste, dočasné posvätné miesta, kvety a listy nalepené na múroch oproti požiarnym a policajným staniciam, sa zdajú byť nedostatočným prejavom nášho smútku a obáv. To, že obrovské množstvo ľudí darovalo krv, peniaze a čas – čokoľvek! – však svedčí o potrebe ísť za televízne zábery a urobiť tak udalosť skutočnou.

Po prvý raz som sa pokúsil dostať sa na miesto nešťastia štyri dni po útoku. Podarilo sa mi preniknúť len do vzdialenosti niekoľkých blokov, a videl som iba čudne elegantný pás dymu vinúci sa nahor z ruín, akoby to boli odchádzajúce duše mŕtvych. (Niektorí umelci navrhli ako pamätník obrovský hologram Veží, ktorý by zrejme pripomínal ten stĺp dymu a zároveň budovy.) Druhý raz, pred niekoľkými týždňami, sa mi podarilo dostať o tri bloky ďalej, na roh Broadway a Vesey Street. Hoci sme spolu s inými prizerajúcimi mali len obmedzený výhľad, mohli sme vidieť to, čo televízia nedokázala sprostredkovať: obrovskú váhu rumoviska. Ak si predstavíte sto blokov ktoréhokoľvek európskeho mesta, ktoré sú úplne zničené a naskladané na ploche desiatich blokov, začnete mať matnú predstavu o tej mase ruín a o malej nádeji na prežitie. Nikto to nemohol prežiť. Nemali šancu.

Dnes je počasie takmer také krásne, ako bolo 11. septembra a podarilo sa mi dostať na samotné miesto nešťastia. Ako si iste viete predstaviť, bol som trochu sklamaný. Miesto, kde stála budova, ku ktorej som sa dostal najbližšie – bola to jedna z menších budov na severnej strane – bolo vyčistené od všetkých veľkých oceľových nosníkov, betónových kvádrov, pokrútených kovových konštrukcií. Pôsobilo síce menej nebezpečne, ale zároveň mŕtvo, ako keby bol vrak budovy rozdrvený na kúsky. Hoci okolité budovy vyzerali celkom ako po bombardovaní, samotné rumovisko teraz pripomínalo obyčajný priemyselný odpad. Možno preto, že toto miesto zjavne zovšednelo a stalo sa obyčajným, pocítil som náhly smútok za obeťami. Buď sa na ne zabudne alebo sa budú spomínať len ako prvé obete toho, čo by mohlo byť nekonečnou vojnou.

Ak o americkom politickom cítení dnešných dní povieme, že je “protirečivé”, bude to takmer smiešne úbohé tvrdenie: každý si totiž myslí viacero vecí naraz.

Počul som bývalých radikálov zo šesťdesiatych rokov hovoriť o “nacistických” teroristoch prisahajúc, že znovu prehodnotia svoje myšlienky o násilí. Počul som inak miernu političku, ako odrazu rozhnevane hovorí o imperialistickej arogancii Spojených štátov, o ich barbarskom zanedbávaní tretieho sveta, o pokryteckom obdive k policajtom a požiarnikom (ktorých povesť v tomto meste bola vždy spojená so zdravým dešpektom), o vyzdvihovaní nášho starostu – prinajmenšom kontroverznej postavy, ktorá sa nijako netají svojou túžbou po moci – na národného hrdinu. A napokon som počul svoju mladú dcéru, ako sa pokúša vyjadriť svoje protichodné myšlienky v celej ich zložitosti: “Prosím, ocko, nepochop to zle. Nesmierne súcitím so všetkými tými ľuďmi, ktorí zahynuli vo Vežiach. Ale ten útok musíš čiastočne vnímať ako jeden z protestov proti globalizácii a korporativizmu, proti ktorým ľudia bojovali už v Seattli a Janove. Viem, že s tým nebudeš súhlasiť, ale aj keď to bol deštruktívny čin a bin Ládin je bohatý bastard, ktorý nemá v úmysle rozdávať svoje bohatstvo, myslím si, že na tom, že hŕstka ľudí dokázala otriasť jedinou svetovou veľmocou, je niečo inšpirujúce.”

Ako sa dalo čakať, americké televízie a rozhlas sa nesnažili príliš o komplexný pohľad. Spravodajcovia hovoria vo vlasteneckých klišé a tých niekoľko hlasov, ktoré žiadajú prehodnotiť americkú politiku na Strednom Východe, je zväčša ignorovaných. Nedeje sa to autoritatívne, ale takmer, akoby tieto hlasy boli niekomu nepríjemné, akoby boli nevítaným pokusom ísť proti prúdu. Hoci sa hojne stretávame s hlasnými prejavmi samochvály zo strany pravice, s mávaním vlajkami a rečami o “tých, ktorí konajú zlo” a o “obrane slobody a voľnosti”, a hoci známe osobnosti ako Susan Sontag a komik Bill Maher boli obvinení z vyjadrovania “nevhodných” názorov, atmosféra ešte nie je celkom represívna, čo sa však časom môže zmeniť. Denník The New York Times odviedol veľmi dobrú prácu, keď informoval aj o temnejších stránkach situácie, napríklad o vnútorných bojoch medzi CIA a FBI, rabovaní obchodov a bytov záchranármi a požiarnikmi, o smrti prisťahovalcov, ktorí načierno pracovali vo Vežiach, a ktorých mená nebudú nikdy zverejnené, pretože ich rodiny sa boja, že by ich úrady našli a vyhostili z krajiny.

Faktom zostáva, že jedinou čestnou politickou reakciou by bola taká, ktorá zohľadňuje viaceré aspekty, a ktorú rozhlas a televízia len ťažko môžu sprostredkovať. Vo všeobecnosti sa však zdá, že ľudia si uvedomujú, že ani tí najrozhnevanejší si nemôžu nepriznať, že aj Spojené štáty majú na celej veci svoj podiel viny. Tí, ktorí kritizujú hriechy veľmoci, vnímajú bin Ládina takmer ako hrdinu, alebo odmietajú uznať smrť tisícok ľudí, ktorí si ju nezaslúžili, hoci slúžili záujmom svetového kapitalizmu.

Azda najťažšie je zaujať apokalyptický postoj: v dlhodobej perspektíve bolo to, čoho sme boli svedkami pri útoku na Veže, rovnako ako neúspech vojny vo Vietname, prvým štádiom rozpadu americkej “ríše”. Tento úpadok pravdepodobne zodpovedá zvratu (“veľký zmätok vo vnútri spoločnosti a príliš rozsiahle hranice na to, aby sa ten zmätok dal zvládnuť”), ktorú vyčerpávajúco popísali autori od Gibbona po Tonybeeho. Dajú sa v súčasných zásahoch “koaličných” spojeneckých síl, ktoré sa usilujú zaútočiť na neexistujúcu krajinu a na neviditeľného nepriateľa, nevidieť Rímske légie a čaty britských červenokabátnikov pochodujúcich do boja, na ktorý neboli vycvičení? A nech to znie akokoľvek svätokrádežne, nie je tu istá podobnosť medzi útokom na Veže a Bostonským pitím čaju pred 250 rokmi? Skutočnou úlohou našej spoločnosti nie je rozhodnúť, či ísť do vojny, alebo nie (existuje vôbec iná alternatíva vzhľadom na úlohu veľmoci?), ale študovať padnuté ríše ako Francúzsko a Anglicko a pochopiť, čo môžeme vyhlasovať za svoje vlastné, keď pád naozaj príde, podobne ako Francúzi chválili svoju kuchyňu a módu a Angličania svoj pozoruhodný jazyk.

V uplynulom mesiaci ma najviac zasiahla erupcia neznámych emócií, ktoré vytŕhajú Newyorčanov zo spánku a vedú ich k rovnako excentrickému konaniu, ako vtedy mňa na letisku.

Po páde Veží som sa ponáhľal cez celé mesto, aby som čím prv bol so svojím sedemnásťročným synom (jeho sestra bola práve na Západe, mimo nebezpečia). Čoskoro sa objavila aj moja bývalá žena, ktorej skrátili vyučovanie v škôlke a vzápätí aj jej priateľ. Bola to typická dekadentná “rodina” z konca dvadsiateho storočia, ktorá je dejiskom nekonečných amerických situačných komédií, a pre fundamentalistov celého sveta je vzorkou všetkého, čo v USA nie je v poriadku. Bola to však predsa len rodina. V ten deň sme potrebovali jeden druhého, potrebovali sme cítiť svoje ľudské teplo.

Po niekoľkých hodinách začali prichádzať

e-maily. Ako prvé prišli tie z najväčšej diaľky, z Moskvy a Bengalore, ako keby ľudia, ktorí sú najďalej, zároveň najťažšie dokázali uveriť tomu, že sme takmer všetci prežili. Čoskoro sme si začali navzájom telefonovať, volali sme čoraz vzdialenejším ľuďom, až kým sme sa neuistili o tom, že sú všetci nažive. Volali bývalé lásky, dávno stratení priatelia či spolužiaci. Na chvíľu sme sa preniesli cez svoje sebectvo, neustálu honbu za úspechom, na niekoľko nádherných chvíľ, ktoré znovu pripomínajú dni nasledujúce po atentáte na Kennedyho, sme žili svoje životy ako členovia jedného spoločenstva.

Teraz, po mesiaci, to už takmer pominulo. Ak nás ešte čosi spája, sú to obavy. Budúcnosť, o ktorej sme si kedysi mysleli, že ju máme plne pod kontrolou – snáď okrem toho, že by sme chceli prestať fajčiť a chodiť trikrát do týždňa do fitnescentra – je teraz temne neistá. Na povrch začínajú prenikať poplašné správy o útokoch na nevinných ľudí, čo sa počas prvých týždňov v New Yorku vôbec nestávalo a niektorí naši bláznivejší bratia zjavne, či už vedome alebo nie, hľadajú spôsoby, ako vyjadriť úzkosť, ktorú všetci pociťujeme.

Je však možné v našom strachu a obavách vidieť aspoň niečo pozitívne? Keď “vojna proti terorizmu” bude pokračovať celé roky a desaťročia, pokým zabudneme, ako vlastne vyzerá “mier”, tí najjasnozrivejší z nás možno znovu objavia existencializmus – najpresvedčivejšiu filozofiu minulého storočia, ktorá bola sama čiastočne produktom vojny. Tým, že si pálčivo uvedomujeme svoju smrteľnosť a spupnosť predstavy, že naše životy nepodliehajú iným silám, ako je Šťastie alebo Tragédia, sa však môžeme stať skromnejšími. Zároveň nás to môže stimulovať, môžeme sa stať ľudskejšími. Možno sa dokonca znovu naučíme smiať na hlúpych vtipoch.