Médiá, Tretí Sektor A Intelektuáli V Slovenskej Spoloènosti

S. A: Nový čas, najpredávanejší denník, ale otvorene robí bulvár.

E. G: Je zaujímavé, že Nový čas, ktorý sa pokladal za soft bulvár, si dlho udržal kvalitnú politickú časť, v ktorej dobrí komentátori objektívne a razantne reflektovali skutočnosť. Keď im začal klesať náklad, redakční analytici dospeli k záveru, že bulvarizovať treba aj túto “nebulvárovú? nadstavbu. (Pritom Nový čas sa stal majetkom solídneho nemeckého vydavateľstva Grüner a Jahr). Bývalí majitelia Nového času mali ambíciu uživiť popri bulvárnom denníku aj dobrý spravodajský týždenník, investovali veľa peňazí, postavili silnú redakciu. Týždenník Čas však skrachoval, pretože Grüner a Jahr si po kúpe povedali, že takýto projekt podporovať nebudú, lebo by naň doplácali. Vlani som sa presvedčil, že pozitívny vplyv zahraničných vlastníkov na náš novinový trh určite nie je pozitívny. Skúpili periodiká s najvyšším nákladom, s najvyššou inzerciou, zbulvarizovali ich podľa osvedčených receptov, pričom drvivú väčšinu ziskov zo Slovenska vyvážajú. Absolútne im nezáleží na tom, aby skultivovali slovenské novinárstvo; záleží im iba na obrate a na zisku, pričom vysoká miera zisku súvisí aj s nízkymi platmi kvalifikovaných novinárov, mimoriadne pomalou, takpovediac “second hand? modernizáciou redakcií, pirátskou (preberanou) žurnalistikou. Skrátka: ide o typický neokolonializmus v mediálnej oblasti.

E. G: Myslím si, že noviny a všetky médiá sa prispôsobujú trhu, bulvarizujú sa, aby sa predávali. Problém možno nie je v médiách, chýbajú nezávislí publicisti, chýbajú myšlienky, motivácia….

S. A: Do novín sa dá napísať, ale aký tlak možno vyvinúť napr. na televíziu?

E. G: Neviem, ale ak je demokracia možnosť ovplyvňovať politiku zdola, potom túto možnosť nevyužívame dostatočne.

E. Gindl: Môžeš sa pokúsiť sformovať otvorené, nikomu nestraniace periodikum. A po dvoch rokoch ti spoluzakladatelia povedia, že sa s tebou rozchádzajú, pretože máš iný svetonázor. Povedia ti to ľudia, ktorí neustále hovoria o demokracii a sami seba považujú za ohmatané etalóny tejto demokracie. Pochopíš, že oni nechcú otvorenú diskusiu, nechcú pluralitu, pretože rozlišujú iba správne (tie svoje) a nesprávne názory. Nositeľov iných, alternatívnych názorov považujú neraz za nepriateľov. Periodikum zmenia z otvoreného na tendenčné (Peter Zajac v takom prípade rád používa eufemizmus “vyhranené?), posypú ho ideologickým naftalínom a vydávajú liberálny, servilný, podchvíľou infantilnoliberálny časopis, ktorý sa otvorenej diskusii vyhýba. Hovorím veľmi konkrétne o časopise OS.

S. A: Média teda určite nesprostredkujú nejakú zmenu, ktorú by sme si želali. Nemáme dôvod myslieť si, že bulvarizácia by mala skončiť, nie je tu vôľa, ani peniaze a ani kapacity ? ľudia, ktorí by vytvorili podobne smerodajné médium ako SME v polovici deväťdesiatych rokov. Musíme teda hovoriť o iných možnostiach.

E. Gindl: Nemyslím si, že bitka o médiá je prehratá. Zákon o médiách ešte nebol uzavretý, neprešiel parlamentom.

S. A: Ten by pomohol?

E. Gindl: Všetky printové média majú veľký význam, pretože práve ony zdanlivo alebo skutočne mapujú pluralitu. Presnejšie: sami túto pluralitu stelesňujú. Ovplyvňujú však iba zanedbateľné skupiny obyvateľstva. O všetkom rozhoduje najmä televízia a do istej miery rozhlas. Zákon o televízii, o tom, ako sa financuje, kontroluje verejnoprávna televízia, je teda najdôležitejší. Ako občania nie sme stále schopní vytvoriť taký tlak, aby tento zákon konečne v parlamente prešiel. Je to katastrofa.

S. A: Nie je to ilúzia, že samotný zákon až toľko vyrieši?

E. Gindl: V poriadnom zákone o televízii (a to je iba jeden z balíka zákonov) sa presne stanoví, z akých zdrojov sa televízia financuje, ako sa zostavuje televízna rada ? určite nie na základe straníckych preferencií. STV po revolúcii je výrazne straníckou televíziou. Jej riaditeľom, špičkovými manažérmi, šéfredaktormi, vplyvnými moderátormi i redaktormi sú napospol ľudia, ktorý vzišli z matematiky a barterových čachrov-machrov v politickom zákulisí. Tak tomu bolo po všetkých voľbách. A keďže zákon neprešiel parlamentom ani pred poslednými voľbami, partokracia bude televíziu ovládať aj v nasledujúcom období. Občan bude opäť odsúdený do najpasívnejšej úlohy manipulovaného diváka.

F. N: Existujú predsa vzory, podľa ktorých sa možno riadiť, hoci by sme si nemali robiť ilúzie o situácii v zahraničí. Je tu BBC, rakúske a nemecké médiá tiež nie sú najhoršie. Ide skôr o to, aby sa v médiách hlavného prúdu zachoval priestor pre vecnú, analytickú zložku. Už nie je možné vytlačiť z trhu zábavné médiá. Osobne si nemyslím, že médiá sa bulvarizujú preto, že si to vyžaduje publikum. Publiku to bolo nanútené.

E. G: Ale publiku to neprekáža.

F. N : Búri sa, len nemá žiadnu možnosť, ako svoj protest zverejniť. Búri sa pri každom čítaní novín.

E. G: Výskumy sledovanosti televíznych programov tomu nenasvedčujú. Ale je tu ešte jeden problém. Aj keby sme mali zákon o médiách, o ktorom hovoril Eugen Gindl, ktorý by presne stanovil, ako sa médiá financujú a kontrolujú, kvalitu toho, čo sa vysiela a publikuje, to príliš neovplyvní.

E. Gindl: Dobrí autori musia mať tribúnu, ktorá nie je ohraničená. Je neznesiteľné noviny ideologicky vymedzovať. Ak nie sú noviny otvorené, neexistuje diskusia. Ak existuje časopis, v ktorom sa iný názor prezentuje ako názor nepriateľa a hlupáka len preto, že je iný, ak sa rôznorodosť názorov chápe ako morálna rozkolísanosť, tak potom v ňom nevznikne žiadna diskusia. Mám na mysli časopisy, ktoré by mali byť určené pre elitu. Je odôvodnené požadovať od štátu dotáciu na časopis s relatívne nízkym nákladom? Myslím si, že tak ako existuje STV 2, hoci má iba trojpercentnú sledovanosť, rovnako je odôvodnený aj takýto časopis, ktorý bude fungovať (teda mať vyšší náklad a teda aj isté príjmy z inzercie) iba vtedy, ak bude nadstranícky, otvorený a demokratický. Presviedča nás o tom osud straníckych novín, ktoré všetky zanikli.

E. G: Máme na taký časopis? Hovorí sa, že základom demokracie je argumentujúce spoločenstvo, ktoré je zdrojom praktickej politiky. Myslím si, že u nás ešte stále prevláda psychologická manipulácia nad argumentáciou. Ťažko povedať, či je to tým, že nie sú ľudia, ktorí by takéto spoločenstvo vytvorili. Alebo médiá neuvoľnia pre takéto niečo priestor?

Peter Zajac: Média vnímam v dvoch základných kontextoch. Na jednej strane sú to americké a do istej miery aj kanadské médiá a na druhej európske. Medzi nimi je základný rozdiel. Prvá otázka znie, či sa naše média budú ponášať viac na americké alebo na európske médiá. To je otázka zákonov, ľudí, vzťahu medzi verejnoprávnymi a súkromnými médiami atď. Keďže žijeme v Európe, budú sa naše médiá, či to chceme alebo nechceme ponášať na európske. Často sa tu argumentuje americkým poňatím slobody slova. V Európe s 20. storočím na krku a s ustavičným skĺzavaním do rozličných foriem totalitarizmu, rasizmu, nacionalizmu a antisemitizmu pokladám za dôležitejšie ako chrániť absolútnu mieru slobody slova elementárnu ochranu ľudskej dôstojnosti. Rovnako si myslím, že v európskych pomeroch by mal byť ústavným spôsobom zakotvený ako jeden zo základných prvkov nielen konflikt ekonomických a politických, ale aj mediálnych a politických záujmov. Myslím tu, pravdaže, na moc súkromných médií v politike, ako o tom svedčia prípady Berlusconiho, Železného či Ruska. To nie je ich problém, oni si môžu umyť ruky, že len využívajú platné zákony, to je problém zákonov.

S. A: Zákaz majiteľom médií, aby vstupovali do politiky?

P. Z: Medzi vlastnením súkromných médií a účasťou v politike je evidentný a zjavný konflikt záujmov.

E. G: Je otázka, či by malo ísť iba o elektronické médiá alebo o všetky.

P. Z: Na Slovensku v posledných rokoch takmer neexistujú špičkoví politici, ktorých by nevyrobili elektronické médiá, či už verejnoprávne alebo súkromné. Buď tak, že sa ako v prípade HZDS spervertovala verejnoprávna funkcia televízie alebo prostredníctvom súkromných médií. Markíza doslova “vyrobila? celý rad vrcholných činiteľov a politických strán: či je to prezident republiky, predseda vlády, minulá alebo súčasná vládna strana. Myslím si, že takáto situácia je nezdravá tak pre politiku ako aj pre média. Keďže žijeme v európskych pomeroch, mali by sme sa porovnávať v prvom rade s európskymi a nie s americkými médiami. Pokúsim sa o porovnanie s nemeckými médiami, ktoré poznám. V Nemecku je systém rozsiahlej konkurencie elektronických verejnoprávnych a súkromných médií, pričom súkromné média nezasahujú do tých oblastí, ktoré pokrývajú verejnoprávne médiá, teda nekonkurujú im v oblasti spravodajstva, spoločenskej a politickej publicistiky. To nie je ich úloha. Diverzifikácia médií je oveľa väčšia než u nás. V Nemecku neexistuje jediná televízia, ktorá by mala viac ako 23 % sledovanosti. Ostatné najsledovanejšie televízie sa pohybujú asi v tom istom pásme. Nikto teda nemôže mať také dominantné postavenia, ako má Nova alebo Markíza alebo možno nejaké iné médium v Maďarsku alebo v Poľsku. Dnes je to však u nás predovšetkým otázka schopnosti či neschopnosti verejnoprávej televízie a jej konkurencieschopnosti, rovnako ako otázka konkurencieschopnosti ďalších súkromných elektronických médií. Duálny systém verejnoprávnych a súkromných elektronických médií pokladám za rozumný, ale tak, ako bolo na začiatku deväťdesiatych rokov problémom odštátnenie televízie, dnes je kľúčovým problémom sfunkčnenie verejnoprávnej televízie a zamedzenie konfliktu záujmov v súkromných elektronických médiách. Len neviem, či sme už správny čas neprepásli. Keď hovoríme o tlačených médiách, rozlišujme bulvárnu a serióznu tlač. Od bulvárnej tlače nikto neočakáva, že bude robiť serióznu publicistiku. Pokiaľ hovorím o nemeckých serióznych denníkoch, tak sú rozvrstvené podľa politického spektra: Frankfurter Rundschau je ľavicový denník, Süddeutsche Zeitung liberálny, stredo-ľavý, FAZ konzervatívno-liberálny a Die Welt konzervatívny. Toto rozvrstvenie je všeobecne známe. Všetky denníky musia mať istú úroveň, pod ktorú si nemôžu z konkurenčných dôvodov dovoliť klesnúť. Napr. Frankfurter Rundschau si ako ľavicový denník nemôže dovoliť byť nekritický k ľavici a kritický len k pravici. Nielen v politickej, ale aj v kultúrnej a ekonomickej sfére. Platí to pre všetky médiá, čím sa zachováva ich prirodzená pluralitnosť. Štruktúra serióznych denníkov je taká, že nie sú len politickými a ekonomickými, ale aj kultúrnymi denníkmi. Každý z nich má jednu časť nazývanú feuilleton, ktorý zachytáva širšiu oblasť kultúry, spoločensko-filozofickej komunikácie. Môže byť orientovaný viac doľava, alebo doprava, ale napríklad konzervatívny časopis Die Welt uverejní reč ľavicového filozofa Habermasa a uvedie, prečo je zaujímavá. Iný názor sa totiž nevníma ako nepriateľský názor. V tejto kultúrnej časti sa noviny obracajú na ľudí, ktorí majú záujem o diferencovanejší pohľad na skutočnosť, autori z univerzít prispievajú do nich zaujímavými fejtónmi, čím sa udržuje to, čomu sa od 19. storočia hovorí Bildungsgesellschaft, čiže spoločnosť vzdelanosti. Pravda, v dnešnej Spaßgesellschaft, v spoločnosti zábavy a záplavy nehierarchizovaných informácií začínajú mať aj tieto médiá problémy s klesajúcim nákladom. Ďalej existujú špecializovanejšie časopisy, politické, kultúrne či literárne, čiastočne dotované mestom či spolkovou krajinou. Takto funguje scenéria nemeckých médií. Keď to porovnáme so slovenskou mediálnou scénou, vídíme ten nebotyčný rozdiel.

F. N: Vzťah médií a politiky na Slovensku treba vidieť trochu diferencovanejšie. Elektronické médiá hrajú dve hry. Prvá hra je hra objektivity, dať slovo tomu i tomu, koalícii aj opozícii. Druhá hra je: my sme urobili osobnosti z tých a tých. Túto hru hrajú aj verejnoprávne aj komerčné televízie. Politici sledujú vo vzťahu k médiám tiež niekoľko stratégii zároveň a mám obavu, že vyrábanie politikov médiami, o ktorom hovoril Peter Zajac, je vlastne prevzatie ideológie tých ľudí z médií, ktorí vyhlasujú: my sme urobili toho alebo toho. To je Ruskova téza: Z Dzurindu som urobil premiéra, zo Schustera prezidenta. Presne tak isto to bolo s verejnoprávnou televíziou za Mečiara. Ale faktory úspechu a neúspechu takejto “produkcie osobností? nie sú iba v samotných médiách. Čo sa týka politikov, časť z nich sa nechá niesť médiami, časť z nich, čo sa ukázalo pri billboardovej kampani, prišla k záveru, že v médiách nedostáva dostatočný priestor a hľadá alternatívny priestor prezentácie. Médiá však vcelku zohrávajú menšiu úlohu, než si to myslia ich majitelia a väčšina politikov.

E. G: V Lidových novinách som čítal výsledky výskumu o vplyve jednotlivých médií na prezentáciu politikov. Na prvom mieste boli s veľkým náskokom vizuálne médiá, na druhom priamy kontakt s voličmi a až niekde dole boli billboardy. Kde sa politik môže prezentovať verejnosti, keď nie v televízii?

E. Gindl: Keď si zoberiete posledné volebné výsledky v Poľsku, Maďarsku, na Slovensku, Čechy sa trochu vymykajú, tak vidíte jedno: Michnik sám priznal, že jeho vplyvná a naozaj objektívna Gazeta Wyborcza urobila pred poslednými voľbami všetko preto, aby ľavičiari nevyhrali a oni napriek tomu presvedčivo vyhrali. Takisto Orbán: mal v moci všetky kľúčové elektronické médiá, a vyhrali medgyessyovci, ktorí mali na kampaň desaťkrát menej peňazí. To isté sa tu stalo za Mečiara. Mečiar mal v roku 1998 podľa všetkého päť- až osemkrát viac peňazí, obsadil kľúčové médiá a prehral.

P. Z: Keď som hovoril o nemeckej mediálnej scenérii, mal som na mysli nielen jej podobu, ale aj funkciu médií. Aká má byť funkcia médií? Pri súkromných elektronických médiách by to asi mala byť zábava a relax, to je pre ľudí absolútne legitímna funkcia. Rovnako ako je legitímna funkcia verejnoprávnych médií pri tvorbe občianskej kultúry a toho, čomu sa hovorí ústavný patriotizmus. Ľudia to vedia rozlíšiť. Keď hľadajú nejakú rudimentárnu zábavu, nebudú ju hľadať na ARD, ale na RTL, pretože vedia, akú skladbu majú jednotlivé média. Informácie budú naopak hľadať na verejnoprávnom ZDF alebo ARD. To isté platí aj o tlačených médiách. Takéto rozvrstvenie médií u nás nemáme.

S. A: Z doterajšej diskusie vyplýva, že médiá zohrávajú významnú a často pozitívnu úlohu v krízovej politickej a spoločenskej situácii. Ak sa však podmienky stabilizujú ? ako po roku 1998 ? média z rôznych dôvodov paradoxne strácajú svoju úlohu vierohodného kontrolóra moci. Je to asi prirodzený vývoj v postkomunistickej spoločnosti, kde vplyv rôznych finančných skupín, deravej legislatívy a nedostatok nezávislých médií predurčuje novinárov do druhoradej pozície, v ktorej si média síce zachovávajú vplyv, no strácajú nezávislosť a objektivitu. Pokúsme sa popísať, či tento pozitívny vplyv môžeme nájsť v iných sférach a u iných skupín. Akú úlohu zohráva v tomto smere tretí sektor, politici a intelektuáli?

E. G: Na štyri roky si zvolíme politikov a títo sa po voľbách stávajú jedinými hráčmi na politickom ihrisku. Jedinou možnosťou občanov je, že o ďalšie štyri roky budú hlasovať ináč. Aká je však možnosť vyvinúť tlak na politikov medzi voľbami? Existuje spôsob, ako ovplyvňovať politiku zdola? Mohli by to byť nezávislí intelektuáli, ktorí sa profesionálne v politike neangažujú, ale sledujú ju a vedia sa k nej vyjadriť, čo nevie každý, pretože to vyžaduje isté znalosti a kompetencie. Taktiež by to mohol byť tretí sektor, ktorý disponuje istou mocou, je organizovaný a dokáže mobilizovať ľudí.

Norbert Brázda: Jednou zo skupín, ktorá ovplyvňuje rozhodovaciu sféru, je tretí sektor. Rôzne občianske iniciatívy však väčšinou ťahajú za kratší koniec a tvoria len akúsi protiváhu iných silnejších, napr. ekonomických záujmov.

E. Gindl: Na Slovensku máme zastupiteľskú demokraciu, volíme raz za štyri roky a voľby sú v podstate pre väčšinu obyvateľov jedinou možnosťou ovplyvniť svojou troškou politiku; tretí sektor, sféra alternatívnych iniciatív, ale aj kontroly, sa nachádza vo veľmi utlmenom stave a politici akoby to nepotrebovali, veď takto je to jednoduchšie. Horšie je, že väčšie ambície ovplyvňovať verejný život nemajú ani radoví občania. Väčšina obyčajných občanov hovorí, že sú vyčerpaní, neraz majú dve povolania a na aktivitu v treťom sektore im nezostáva energia ani voľný čas: cestovať, stretávať sa, podnecovať iniciatívy, vydávať časopisy, internetové noviny? Tretí sektor je obrovský organizmus, údajne pozostáva zo 14 000, väčšinou samoúčelných až parazitných organizácií. Ale ten skutočný tretí sektor by mal vytvárať vlastné idey, tvoriť, presadzovať a organizovať alternatívu voči politickým stranám. Z tých 14 000 možno len sto organizácii spĺňa túto úlohu v lokálnom živote.

S. A: Poďme konkrétne k tretiemu sektoru. Často sa stretávame s názorom, že pred 4?5 rokmi tretí sektor ovplyvnil vývoj našej spoločnosti, že je to zdravá časť demokracie, ktorá kultivuje, financuje a chráni slovenskú spoločnosť. Skutočne existuje množstvo združení a nadácií, ktoré zohrávajú dôležitú úlohu v oblasti politiky, ekonómie, sociálnych vecí atď., ale ako môžeme zhodnotiť ich fungovanie, ako budú politici a spoločnosť v budúcnosti reflektovať tretí sektor?

E. G: O treťom sektore by sme možno mali hovoriť v dvoch rovinách: na jednej strane sú tu organizácie, ktoré organizujú rôzne kampane a hnutia a ktoré prenikajú do politickej sféry, na druhej strane sú neformálne sociálne siete, ktoré fungujú mimo oficiálnej politiky, riešia konkrétne problémy alebo organizujú rôzne vzdelávacie programy.

F. N: Je to príliš komplikovaná sféra, ktorú nemožno vystihnúť jednou formulkou. Zdá sa mi však, že je to niečo ako politická šedá zóna, v ktorej sa pohybuje veľa subjektov s neznámou legitimitou. Zastupujú ktovie koho a v médiách dostávajú neobyčajne široký priestor. Dokonca by som bol ochotný hájiť názor, že dnes sa tretí sektor používa na udusenie demokracie. Jednoducho vyraďuje kontrolné mechanizmy a na ich miesto dosadzuje nekontrolovateľné kontrolné mechanizmy.

F. Z: Na začiatku sme si celkom presne nepomenovali, čo je našou témou. V najširšom zmysle slova sú to zrejme rozličné typy a formy moci. Moc niečo vykonať, ovplyvniť. Zdá sa mi, že problém moci redukujeme iba na politickú moc a na problém, ako ju ovplyvniť. To dnes robia aj médiá a mimovládne organizácie. Z krátkodobého hľadiska im to možno prináša pocit dôležitosti a výhody a zisky, ale z dlhodobejšieho hľadiska to kriví celú spoločnosť. Originálna moc nadácií a občianskych združení nespočíva v tom, že priamo vplývajú na politiku, ale že vytvárajú isté prostredie. Myslím si, že občianska spoločnosť doplatí na spojenie s politickou mocou. Politická moc časť občianskej spoločnosti korumpuje. A to práve preto, že občianska spoločnosť a časť intelektuálov prevzala na seba nepísané záväzky voči politickej sfére. Vo chvíli, keď človek z mimovládnej sféry opúšťa svoju pôvodnú rolu, stráca moju dôveru. Mohol by som menovať konkrétnych ľudí, konkrétne nadácie a občianske združenia, tie prípady sú napokon všeobecne známe, ale o to mi v tejto chvíli nejde. Ide mi o problém, kde priama politická závislosť deformuje pôvodné funkcie nadácií a občianskych združení. Jeden z dôvodov spočíva v priamom prepojení na politiku, ktoré sa v minulom období legitimovalo potrebou pomôcť demokracii. Táto formula však dnes už neplatí a napriek tomu, že sa ňou jednotlivé občianske prostredia diskreditujú, robia to aj naďalej. Toto je problém posledných štyroch rokov, ktorý sa nereflektuje. A tiež sme zabudli ešte na jednu sféru ? podnikateľskú.

E. G: Tretí sektor možno nie je dobrý termín, je príliš široký, pokrýva takmer všetko od kampaní, ktoré ovplyvňujú verejnú mienku a zasahujú do boja o politickú moc až po neformálne združenia občanov, spolky a kluby, kde sa vytvára kontext pre to, čo László Szigeti nazval metapolitický diskurz. Tu sa podľa mňa tvorí politická kultúra, pozadie, na ktorom sa odohráva konkrétna politika. Myslím si, že v tejto sfére bolo v minulosti oveľa živšie, ako je teraz.

P. Z: V posledných rokoch som intenzívne uvažoval o probléme postmoderného myslenia. Fascinuje ma na ňom to, že jeho základnou témou je téma subverzie moci, pričom jej nositelia nadobudli v posledných štyridsiatich rokoch neuveriteľnú moc: intelektuálnu, lebo úplne ovládla nielen verejný, ale aj akademický diskurz, inštitucionálnu ? dnes nie je na svete univerzitu, ktorá by donekonečna neopakovala tému moci ako jednu zo svojich kľúčových tém, ale aj moc v praktických sférach, v reklame a dnes aj v politike, ktorá sa správa, akoby práve v tejto chvíli vypadla z niektorej Foucaultovej či Lyotardovej knihy. Myslím, že intelektuáli takouto okľukou získali sprostredkovanú moc nad politikou. Politici sa dnes správajú doslova ako postmoderné bábky, riadené predstavou, že všetko vo svete je inscenovaným zdaním. Ten paradox však spočíva aj v tom, že subverzia moci sa aj pre nich stala nástrojom získania moci ? intelektuálnej a inštitucionálnej.