Bush, Putin a príklad Slovenska

Pred rokom 1989 sa svet delil na tri svety. Prvý demokratický, bohatý a nukleárny. Druhý komunistický a nukleárny a v rámci studenej vojny súperiaci s prvým aj o to, čo sa nazývalo tretí svet. Ten bol chudobný, bez nukleárnych hlavíc a závislý od pomoci a nariadení z Moskvy či Washingtonu a tešil sa rôznym eufemistickým názvom ako rozvojový, rozvíjajúci sa či nestranný svet.

Po páde komunistického režimu v Sovietskom zväze druhý svet jednoducho zmizol. Tí, čo doňho patrili, sa snažili dostať do prvého a tí, ktorým sa to nepodarilo, skončili v treťom svete. Pre Rusko v 90. rokoch nemohlo byť nič ponižujúcejšie ako keď ho niekto nazval rozvojovou krajinou s nukleárnymi hlavicami. S HDP nižším ako Holandsko, premafionizované a rozpadajúce sa Rusko to nebol až tak nevýstižný názov. Pre mnohých Rusov predchnutých koloniálnou mentalitou a pyšným vedomím druhej superveľmoci toto obdobie nebolo len o celkovom úpadku ich krajiny a strate impéria, ale aj o nebývalom ponížení.

Ak by sme preto chceli jednoducho charakterizovať úsilie Vladimíra Putina v zahraničnej politike Ruska, tak by to bol návrat do pozície druhého sveta. Rusku sa to darí v novej konštelácii, kedy pre USA v zahraničnej politike dominuje vlastná bezpečnosť a nie šírenie demokracie. A nenechajme sa pomýliť Bushovým večným omieľaním slov o šírení slobody a cnostných hodnôt po svete – to je pre domácu spotrebu. Hoci Bushove druhé obdobie bude aj o nadviazaní pretrhnutých spojení so svojimi spojencami, bezpečnosť a boj s terorizmom budú diktovať každé vážne rozhodnutie USA.

Bratislavské stretnutie s Georgom Bushom svedčí o tom, že Putinovi sa v zahraničnej politike darí návrat do postavenia ako za “zlatej” sovietskej éry. Po tomto stretnutí je zjavné, že prezident Bush tuto kvalitatívnu zmenu akceptuje a podľa toho aj koná. Ak Bush na tlačovej konferencii povedal, že v Rusku je sloboda tlače a že ruská spoločnosť má svoje demokratické špecifiká, tak vlastne Putinovi odkazoval, že do vnútorných záležitostí Ruska sa bude starať len verbálne. Putin už pre Busha nie je priateľ, ktorého ako snaživého žiačika za odmenu ťahá na golf na svoju haciendu, ale partner, s ktorým rokuje o sférach vplyvu.

Putin nemá až tak veľa tromfov a preto si ich vyrába umelo, aby ich mohol v budúcnosti v jednaniach použiť. Putin určite nepredáva rakety Sýrii, či zneužiteľný nukleárny materiál Iránu kvôli peniazom – tie by prišli s dobre mierenou americkou investíciu v omnoho vyššej sume a hneď. Sú to premyslené, hoci nebezpečné, veľmocenské šachy. Je však celkom možné, že Putin, ktorý je síce viac asertívny, je pre Busha vhodnejší partner ako nejaký demokrat z Kremľa, ktorý by Iránu a Sýrii nič nepredával, no ktorý by nemal kontrolu nad Ruskom.

Ak však Putinovo Rusko je pre vonkajší svet stabilnejšie a predvídateľnejšie, vnútorná politika v krajine je autokratická a po rusky drsná. Rovnováha medzi Putinovou exekutívou a parlamentom a súdnou mocou je narušená a média sú nielen pod kontrolou Putinových lokajov, ale niektorí novinári vedia byť pekne po sovietski podlízaví a nadbiehajúci – tak ako sa nechali počuť na tlačovke v Bratislave.

Rusko by sa dalo sofistikovane nazvať iliberálnou demokraciou, ale Putinovi sa skôr hodí titul “autoritatívny demokrat”. Vystihuje to lepšie paradox, že ho väčšina Rusov nielen volí, ale aj miluje. To, že sa Putin snaží o imperiálnu dôstojnosť Ruska, že sa s Čečencami “nemazná” a že rozohráva veľmocenskú šachovú partičku s Bushom, robí v ich očiach z Putina hrdinu.

Problém s akýmkoľvek autokratom je však ten, že vie ťažko vystihnúť mieru tlaku na spoločnosť, keď sa prestáva dariť. “Riešenie” ťažkostí si vyžaduje viac a viac politickej a mediálnej fabulácie, ak chce byť autokrat za každú cenu nielen silný ale aj milovaný. Ak však Putin príliš potlačí slobody a právny štát v Rusku – čo je v dnešnej dobe neudržateľné – každé nasledovné uvoľnenie mu môže byť osudné. Autokrat je v najväčšom nebezpečí, keď sa snaží o reformy – pretoriánska garda, ktorú sám vytvoril, nemá pre reformy pochopenie. Taký asi bude aj koniec Putinovej éry, akokoľvek ešte dlho potrvá.

Teda načo bol summit Bush a Putin? Čo si mohli také povedať, čo by nevybavili telefón, email či diplomati? Uvidíme v archívoch o dvadsať rokov, ale je celkom možné, že ak bol Bush úprimný, ubezpečil Putina, že bezpečnosť a teroristi, a nie demokracia sú prioritné a teda nech jeho slová o demokracii neberie vážne. A to by Putinovi aj vyhovovalo.

A ako zhodnotiť summit z pozície Bratislavy a Slovenska? Organizácia prekvapujúco dobrá, obecenstvo poctené a úprimne nadšené a našťastie aspoň zopár protestujúcich – aby sme neboli úplnou anomáliou v Európe. A že si nás jedny noviny v Amerike pomýlili so Slovinskom? Tak nech si to opravia. A ak mal niekto pocit, že sme krajina bez ducha a vplyvu, ktorá ako “pikolík” slúži dvom silným “štramákom”, mal byť na konferencii, ktorá sa konala deň pred summitom. Ak by počúval a rozprával sa s disidentmi a aktivistami, ktorí sa snažia vytiahnuť svoje krajiny z tretieho sveta, kde sa po páde komunizmu ocitli, tak by sa dozvedel, že pre nich Slovensko je úžasný príklad. Nie pre zamatovú revolúciu, nie pre nekrvavé rozdelenie Československa alebo že hostíme Busha a Putina, ale pre rok 1998! V ten rok sme sa vlastným úsilím dokázali vyškriabať do prvého sveta z prepadliska, v ktorom ich krajiny stále sú.

Ako sa k sebe správame už súc v prvom svete je jednak iná kapitola – a z pohľadu zvonku dosť nezaujímavá – a jednak naše krízy neriešime z pozície strachu a hrdinstva, ale v parlamente alebo povedzme aj cez stránky slobodných médií.

Pre mnohých je to takmer nedostižný sen. Pre disidentov z Ruska bohužiaľ aj poriadne vzdialený. V dnešnej konštelácii Bush-Putin sa tieto spoločnosti musia spoliehať len a len na vnútornú obrodu a energiu. Ukrajina spravila prvý krok – aj vďaka Slovensku – no mnohí sú si vôbec nie istí, či to ich krajiny dokážu. Teda duch a vplyv Slovenska sa volá annus memorabilis 1998.