Kultúra vracia úder

Keď sa bývalého ministra kultúry SR Mareka Mad’ariča (2006-2010, 2012-2018) v podcaste pre slovenský spravodajský denník Deňník N pýtali, ako hodnotí prvý rok pôsobenia novej šéfky kultúry Martiny Šimkovičovej, jeho odpoveď bola skôr diplomatická. ‘Je to nepríjemné prekvapenie’, povedal (narážajúc na citát premiéra Roberta Fica, ktorý predtým jej pôsobenie označil za ‘príjemné prekvapenie’). Keby ste sa však na nedávne kroky ministerstva kultúry spýtali väčšiny členov slovenskej kultúrnej obce, pravdepodobne by ste dostali oveľa ostrejšiu a menej taktnú odpoveď.

V skutočnosti by nikoho neprekvapilo, keby M. Mad’arič nasadil ostrejší tón, pretože práve kultúrne reformy zavedené počas jeho dlhoročného pôsobenia na ministerstve sú teraz najviac napádané. Počas svojho pôsobenia vo funkcii pomohol zriadiť Radu pre umenie a Audiovizuálny fond, kultúrne fondy, ktoré významne prispeli k rozvoju nezávislej kultúry na Slovensku. Konsolidoval tiež kľúčové inštitúcie etablovanej kultúry, zvýšil prestíž verejnoprávnej televízie a rozhlasu a budoval dôveru verejnosti. Do roka po príchode Šimkovičovej sa však toto všetko stalo minulosťou. Ako sa to stalo?

Od dezinformačnej hlásnej trúby ku kultúrnej cárovnej

Šimkovičová, nominantka nacionalistickej strany SNS (Slovenská národná strana), vyvolala v slovenskej kultúrnej obci obavy hneď po svojom vymenovaní za ministerku kultúry. Do funkcie ju vybral premiér Robert Fico po svojom návrate k moci v septembri 2023 na čele koalície so sociálnodemokratickou stranou Hlas a SNS, ktorá sa len tesne dostala do parlamentu (kvórum 5 percent prekročila len o 0,6 percenta).

Profesijne mala Šimkovičová ku kultúre vzťah len cez prácu moderátorky v súkromnej televízii, s riadením nezávislých alebo štátnych kultúrnych organizácií nemala žiadne skúsenosti.

Šimkovičová potvrdila svoje krajne pravicové nacionalistické presvedčenie hneď vo svojom prvom verejnom vystúpení vo funkcii ministerky kultúry, keď vyhlásila, že “kultúra má byť slovenská a žiadna iná”. Následne zrušila dotačný program na podporu boja proti dezinformáciám.

Pobúrenie vyvolala aj interview, v ktorom vyhlásila, že “biela rasa vymiera kvôli LGBTQ”, a pohrozila, že zabráni ľuďom z queer komunity dostávať štátnu podporu. ‘LGBTQ+ mimovládne organizácie nedostanú zo štátneho rozpočtu ani cent,’ povedala. V novembri 2024 tento sľub splnila: zverejnené výsledky dotačného programu ministerstva kultúry pre znevýhodnené skupiny ukazujú, že ministerstvo úplne vylúčilo projekty LGBTQIA+ organizácií. Žiadny z ich projektov alebo dlhodobých podujatí – ako napríklad festival Drama Queer, Dúhový pride alebo filmový festival inakosti – nedostal dotáciu napriek tomu, že od odbornej komisie, ktorá projekty posudzovala, získal dostatočný počet bodov.

K Šimkovičovej sa na ministerstve pridal aj generálny riaditeľ služobného úradu ministerstva Lukáš Machala (tiež nominant SNS), ktorý je známy svojimi antisemitskými výrokmi a príklonom ku konšpiračným teóriám (verejný výsmech si vyslúžil tvrdením, že Zem je plochá). Machala sa stal faktickým šéfom ministerstva kultúry a je motorom väčšiny jeho strategických rozhodnutí.

Inštitúcie ako ideologické nástroje

Hoci pozorovatelia často označujú konanie ministerstva kultúry za nesystémové, v jeho správaní je zrejmá istá logika. Prvým cieľom ministerstva boli kultúrne inštitúcie, najmä fondy, ktoré rozdeľujú finančné prostriedky na kultúrnu produkciu. V priebehu roka 2024 prijala Národná rada Slovenskej republiky nové zákony o umeleckej rade a o Audiovizuálnom fonde, ktoré pripravilo práve ministerstvo kultúry. Tieto zákony upravujú činnosť fondov tak, že rozhodujúcu právomoc v otázke poskytnutia alebo neposkytnutia finančnej podpory jednotlivým žiadateľom alebo projektom majú v súčasnosti rady fondov.

Oba zákony tiež stanovujú, že žiadna podpora nemôže byť poskytnutá bez súhlasu členov správnych rád, ktorých volí minister kultúry. Stručne povedané: nezávislé fondy, v ktorých o prideľovaní dotácií rozhodovali odborné komisie, sa menia na nástroj, prostredníctvom ktorého sa presadzuje “ideologická kompatibilita”, t. j. zabezpečuje sa, aby projekty boli v súlade s pravicovými a konzervatívnymi názormi vlády. V čase písania tohto článku správna rada Rady pre umenie odstraňuje odborníkov z komisií, čím ich znefunkčňuje, a prerozdeľovanie finančných prostriedkov na kultúrne projekty je ohrozené.

V júli sa do palebnej línie dostala verejnoprávna televízia a rozhlas. Aj tu sa ministerstvo zmocnilo kontroly právnym trikom, keď zmenilo názov inštitúcie z RTVS (Rozhlas a televízia Slovenska) na STVR (Slovenská televízia a rozhlas). Tým sa de facto stala novou inštitúciou, čo znamenalo, že jej riaditeľ sa automaticky stal nadbytočným (dodnes nebol nahradený, Slovenská televízia už viac ako pol roka funguje v krízovom režime).

Kým v minulosti členov Rady STVR nominovali profesijné organizácie, nový zákon o STVR umožňuje ministerstvu kultúry vymenovať troch členov rady priamo. Keďže počet členov rady sa teraz znížil z deviatich na sedem, vláda kontroluje takmer 50 % jej zloženia. To vyvoláva obavy z neprimeraného politického vplyvu na rozhodovanie rady a straty jej nezávislosti. Novým zákonom sa zriaďuje aj externá etická komisia, ktorej členmi majú byť zástupcovia národnostnej organizácie Matica slovenská, cirkví a miestnych samospráv. Neprofesionálny charakter tejto komisie, ktorej iba jeden člen má mediálne vzdelanie, vyvoláva obavy z ideologickej kontroly a cenzúry.

To sa už prejavilo aj na podobe vysielaných programov. Hlavná politická diskusná relácia v krajine O 5 minút 12 (5 minút 12) vymenila troch moderátorov po tom, ako ich vládni politici označili za nevhodných. Potom tu bol prípad spravodajskej novinárky Barbory Šišolákovej, ktorá opustila STVR po tom, ako sa vedenie kanálu pokúsilo ovplyvniť obsah kritickej reportáže, ktorú pripravila o ministrovi životného prostredia Tomášovi Tarabovi pre Správy, vlajkovú spravodajskú reláciu stanice. Autor tohto článku, ktorý pracoval v produkčnom tíme obsahu diskusnej relácie o aktuálnom dianí, tiež zažil tieto zmeny vo vedení: relácia bola premenovaná na cestovateľskú reláciu, čo ho viedlo k ukončeniu spolupráce s STVR.

Režisér? Prepustený!

Tieto radikálne zmeny vo fungovaní inštitúcií sa uskutočnili nielen na legislatívnej a štrukturálnej úrovni, ale sprevádzali ich aj čistky “nevhodných” pracovníkov, najmä na čele vlajkových kultúrnych inštitúcií. Už v januári 2024 bol riaditeľ bratislavskej galérie umenia Jen Kratochvíl prinútený ministerstvom kultúry odstúpiť (celá inštitúcia následne prešla pod správu Slovenskej národnej galérie, ale bolo jej zrušené financovanie, čím fakticky zanikla). V marci bola odvolaná Zuzana Liptáková z funkcie riaditeľky BIBIANY, medzinárodného domu umenia pre deti, a Katarína Krištofová z funkcie riaditeľky Slovenskej národnej knižnice.

V auguste a septembri nasledovali väčšie, symbolickejšie inštitúcie. Zo svojich funkcií boli postupne odvolaní riaditeľ Slovenského národného divadla Matej Drlička, riaditeľka Slovenskej národnej galérie Alexandra Kusá a riaditeľ Slovenského národného múzea Branislav Pánis. Všetky tieto odvolania sa uskutočnili bez transparentného zdôvodnenia a často ich sprevádzal neprofesionálny a ponižujúci prístup zo strany ministerstva (úradník v sprievode ochranky doručil Drličkovi výpoveď do domu skoro ráno, keď bol ešte v pyžame). Na miesta odvolaných riaditeľov boli potom bez transparentného výberového konania vymenovaní ľudia bez potrebnej kvalifikácie a bez podpory zamestnancov inštitúcií alebo kultúrnej obce.

Špinavá taktika

Personálne zmeny sprevádzali početné slovné útoky, šikanovanie a zastrašovanie kultúrnych pracovníkov zo strany ministerstva kultúry. Tieto praktiky sa odohrávajú aj vo vnútri samotného ministerstva, kde, ako píše Jana Močková pre Deňník N, vládne “permanentný strach, paralýza, vyhrážky, chaos, impulzívne rozhodnutia, žiadne argumenty”. Šimkovičová a Machala si osvojili neprijateľný spôsob komunikácie, ktorý je založený na vyhrážkach, urážkach, útokoch a zastrašovaní. Zamestnanci sú šikanovaní za “nesprávne” politické názory, sú nútení mať otvorené dvere kancelárií a dokonca im hrozí nasadenie SIS (Slovenská informačná služba) na ich monitorovanie.

Na zhoršujúce sa pracovné podmienky a cielené prepúšťanie na ministerstve kultúry upozornili aj odborári. V liste adresovanom Machalovi označili znižovanie počtu pracovných miest za účelové. Spomínajú aj šikanovanie na pracovisku a porušovanie zásad štátnej služby. Podľa vyjadrení zamestnancov už prišla o prácu takmer polovica úradníkov ministerstva.

Vedenie ministerstva sa tiež zapája do rozsiahlych útokov na členov širšej kultúrnej komunity, ako aj na projekty, ktoré sa snaží v očiach verejnosti vykresliť ako skorumpované, bezcenné a nehodné podpory. Vulgárnym urážkam zo strany Šimkovičovej boli vystavení queer umelec Andrej Dúbravský, ktorého diela viseli vo vestibule budovy Slovenského rozhlasu, a známa tanečnica Soňa Ferienčíková (partnerka lídra politickej opozície v krajine). V niektorých prípadoch tieto útoky nadobudli dokonca právny charakter: v septembri podala Šimkovičová trestné oznámenie na spisovateľa Michala Hvoreckého, obvinila ho z urážky na cti za to, že ju v októbri v názorovom článku v Denníku N označil za fašistku , zatiaľ čo výtvarníčku Ilonu Némethovú si polícia predvolala na výsluch za jej účasť na vytvorení petície požadujúcej odvolanie Šimkovičovej.

Stávky solidarity

Samozrejme, že predstavitelia kultúry voči týmto barbarským opatreniam nezostali ticho. Vo februári vznikla občianska platforma Otvorená kultúra! so zámerom zjednotiť kultúrnu obec na Slovensku a presadiť profesionálne riadenie rezortu kultúry, lepšie pracovné podmienky a vytvorenie modernej kultúrnej politiky. Ide o celoslovenskú iniciatívu, ktorá v čase písania tohto článku združuje takmer 400 inštitúcií a takmer 2 000 umelcov na celom Slovensku. Iniciatíva priamo nadväzuje na “Otvorenú výzvu za odstúpenie ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej”, petíciu zverejnenú 17. januára 2024 a uzavretú 26. januára 2024, ktorú podpísalo viac ako 180 000 ľudí (ďalšia podobná petícia, tentoraz organizovaná občianskou spoločnosťou, vyzbierala v auguste tohto roku takmer 200 000 podpisov).

Organizácia Open Culture! zorganizovala tento rok viacero verejných protestných podujatí, na ktorých sa zúčastnili tisíce ľudí. Na najväčšej z nich, v auguste 2024, sa v Bratislave zišlo takmer 10 000 ľudí – čo svedčí o tom, že protesty za slobodnú a nezávislú kultúru zaujímajú nielen odbornú kultúrnu verejnosť, ale aj širokú verejnosť.

Iniciatíva prichádza aj s rôznymi inovatívnymi formami protestu – v lete napríklad zorganizovala tzv. slovenské kultúrne povstanie (odkaz na Slovenské národné povstanie, v ktorom Slovensko bojovalo proti fašizmu počas druhej svetovej vojny), štafetový protest, pri ktorom sa dvojice ľudí z kultúrnej scény postavili pred ministerstvo kultúry s protestným transparentom a desať dní sa bez prestávky striedali v hodinových intervaloch.

Najväčšou protestnou akciou, ktorú organizovala organizácia Otvorená kultúra!, však bolo vyhlásenie kultúrneho štrajku v septembri. Iniciatíva má v súčasnosti tri základné požiadavky: 1) zastavenie všetkých účelových a deštruktívnych zmien na ministerstve kultúry a jeho profesionálne a kompetentné riadenie; 2) zastavenie “ideologickej cenzúry s ekonomickou ” (t. j. politicky motivovaných rozhodnutí o financovaní) v kultúrnom sektore; 3) okamžitú finančnú stabilizáciu sektora s dôrazom na zlepšenie platov pracovníkov a ich sociálneho zabezpečenia.

Vo svojom prvom verejnom vystúpení predstavitelia hnutia načrtli, že počiatočná fáza kultúrneho štrajku zahŕňa vyhlásenie všeobecnej pohotovosti v kultúrnom sektore, v ktorej sa bude pracovať bez prerušenia. Ak sa však zamestnanci v danej organizácii budú domnievať, že ich hospodárske, sociálne a kultúrne práva sú porušované do takej miery, že existujú legitímne dôvody na vyhlásenie úplného štrajku, kultúrny štrajkový výbor vyzve zamestnancov danej inštitúcie, aby začali konať. Zvyšok kultúrnej komunity začne solidárny štrajk, ktorý sa prejaví rôznymi gestami podpory a získavaním finančných prostriedkov pre zamestnancov, ktorí sa zúčastňujú na plnom štrajku. Za niečo vyše mesiaca od vyhlásenia kultúrneho štrajku sa do hnutia zapojilo takmer 4 000 ľudí pracujúcich vo viac ako 400 štátom financovaných a nezávislých organizáciách v celej krajine.

Treba tiež poznamenať, že iniciatíva Otvorme kultúru! sa nezameriava len na protestné akcie, ale poskytuje aj právnu pomoc, odborné konzultácie a predovšetkým monitoruje a zverejňuje všetky nekompetentné kroky ministerstva kultúry. V októbri zverejnila aj rozsiahlu 80-stranovú správu o zlyhaniach ministerstva, ktorá veľmi podrobne mapuje udalosti uplynulého roka.

V hľadaní optimizmu

Pri písaní o situácii, v ktorej sa nachádza kultúra na Slovensku, nie je možné – a tento článok je toho dôkazom – vyhnúť sa určitému, možno zdĺhavému, vymenovaniu všetkých prešľapov súčasnej vlády. Autoritatívnych a nedemokratických opatrení zo strany ministerstva kultúry (ale aj mnohých ďalších predstaviteľov vlády, najmä nacionalistickej strany SNS) bolo toľko, že až keď sa spočítajú, ukáže sa desivá a často absurdná povaha toho, čo kultúrna scéna na Slovensku zažíva. Každý deň sa objavujú správy o tom, že niekto z kultúrneho sektora prišiel o prácu, že niekoho zažalovali, že niekomu odopreli štátnu podporu, že brutálne napadli umelca.

Atmosféra v kultúrnej sfére je, eufemisticky povedané, napätá. Ľudia sa začínajú báť nielen o svoju prácu, ale aj o svoju bezpečnosť – čo nie je prekvapujúce, keďže žijeme v krajine, kde boli v posledných rokoch zavraždení dvaja ľudia z komunity LGBTQIA+ a zavraždený novinár a jeho snúbenica. Sám vidím, ako sa v ľuďoch začínajú formovať základy autocenzúry, debaty o tom, či je vôbec legitímne žiadať o podporu kultúrnej produkcie od štátu, ktorý takto zaobchádza so svojimi občanmi. Prevláda názor, že toto je, žiaľ, len začiatok a kroky vlády v oblasti kultúry budú len agresívnejšie.

V tejto pochmúrnej nálade však vystupujú na povrch aj pozitívne stránky celej situácie. Najvýraznejším je vznik spomínanej iniciatívy Open Culture!, ktorá predstavuje solidaritu medzi umelcami a inštitúciami naprieč generáciami, regiónmi a rôznymi formami umenia. Solidarita sa však neobmedzuje len na túto iniciatívu, ale je viditeľná aj na nižšej, medziľudskej úrovni medzi jednotlivými umelcami, novinármi, médiami a inštitúciami. Budovanie tejto solidárnej siete, hoci je náročné a často zdĺhavé, je predpokladom budovania silnejšej občianskej spoločnosti, ktorá bude jedného dňa, keď autoritatívny režim súčasnej vlády zanikne, dobrým stavebným kameňom na vytvorenie demokratickejšej a otvorenejšej spoločnosti. Pre slovenskú kultúrnu sféru je nevyhnutné udržať si túto nádej.

Translated by

Co-funded by the European Union